Pre určenie právneho statusu charty je rozhodujúci obsah článkov 51 až 54 charty. Článok 51 je horizontálnym ustanovením všeobecnej povahy upravujúcim rozsah použitia charty tak vo vecnom ako aj osobnom zmysle. Cieľom ustanovenia článku 51 ods.1 charty je určiť rozsah aplikácie charty z hľadiska ratione personae. Stanovuje teda povinné subjekty (adresátov charty), podradené právnemu režimu charty. K týmto subjektom zaraďujeme predovšetkým orgány a inštitúcie únie. Obsah konkrétnej množiny podriadených subjektov je pritom závislí od záverov Európskeho súdneho dvora, ktorý svojou judikatúrou vymedzuje, čo všetko je súčasťou právom regulovanej inštitucionálnej štruktúry Európskej únie. Za podriadené subjekty možno preto považovať tie ktorých existencia vyplýva zo zakladajúcich zmlúv, ale aj tie ktoré vznikli sekundárnou normatívnou činnosťou. Ustanovenia charty sú aplikované so zreteľom na dodržanie zásady subsidiarity, čo zodpovedá pravidlám, ktoré limitujú činnosť orgánov, inštitúcií a iných subjektov Európskej únie poukazom na ustanovenia primárneho práva umožňujúce vykonávať činnosť len vo zverených oblastiach. Zásada subsidiarity zároveň poskytuje národným štátom priestor na suverénnu úpravu základných práv a slobôd. Členské štáty sú viazané právami zaručenými v charte vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie. Pod pojmom členský štát je nutné si predstaviť nie len ústredné orgány štátu, ale aj regionálne miestne a samosprávne orgány, pokiaľ pri výkone verejnej správy aplikujú právo Európskej únie. Sféra aplikácie základných práv zaručených chartou je závislá od rozsahu právneho poriadku únie. Vymedzuje sa tak zároveň vecná pôsobnosť charty. Charta sama však nemôže byť príčinou rozširovania právomocí únie. Odsek 2 článku 51 charty stanoví, že charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva únie nad rámec právomocí únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre úniu, ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v zakladajúcich zmluvách, ich doplnkoch a dodatkoch. Uvedené ustanovenie je reakciou na nesúladnú koncepciu charty vo vzťahu k cieľom a hodnotám, ktoré sú vymedzené v článkoch 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy. Katalóg základných práv zaručených chartou prekračuje vecný rozsah spoločne deklarovaných hodnôt. Môže sa tak vyvolať dojem, že v právomoci Európskej únie sú v skutočnosti širšie a nezodpovedajú výslovne stanoveným a skutočne zvereným právomociam. Rozsah aplikácie charty je z dôvodu vylúčenia naznačených omylov pevne stanovený prostredníctvom úpravy spomínaného odseku 2 článku 51 charty.
Rozsah a výklad práv a zásad stanovených chartou je upravený v článku 52 charty. Považujeme ho za horizontálne ustanovenie určujúce pravidlá jej interpretácie, ktoré sa vo všeobecnosti odkláňajú od extenzívneho spôsobu výkladu a zaväzujú k výkladu reštriktívnemu. Horizontálna úprava interpretácie sa odkláňa od koncepcie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky dohovor stanovuje hranice interpretácie u každého práva zvlášť. Charta v kontraste s tým stanovuje všeobecné hranice interpretácie pre všetky práva. Oprávnené sú preto obavy o možné širšie obmedzenie práv, interpretovaných v súlade s Európskym dohovorom a ústavnými tradíciami členských štátov. Článok 52 ods.1 charty určuje podmienky obmedzenia výkonu práv a slobôd zaručených chartou tak, že každé obmedzenie výkonu práv a slobôd musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných. Z textu charty je možné vyvodiť tri spôsoby obmedzení základných práv:
1) autonómny spôsob obmedzenia (článok 52 ods.1 charty): je založený na aplikácii podmienok určených v článku 52 ods.1 charty. Tieto obmedzenia môžu byť stanovené len zákonom. Je však úlohou súdnej praxe, aby ustálila, aké normatívne akty možno zahrnúť pod použité označenie „zákon“. Ďalšou podmienkou je rešpektovanie princípu proporcionality prípadného obmedzenia. Každé obmedzenie musí byť odôvodnené existujúcimi spoločenskými podmienkami (všeobecnými záujmami uznávanými úniou) a jeho prijatie musí byť nevyhnutné. Obmedzenie musí rešpektovať podstatu chránených práv. Limitom obmedzenia sú práva a slobody iných.
2) spôsob obmedzenie prostredníctvom zakladajúcich zmlúv (článok 52 ods.2 charty): mnohé práva zaručené chartou existujú paralelne v úprave zakladajúcich zmlúv. Zmluvy sú ich inšpiračnou predlohou. Práva, ktoré sú predmetom ustanovení zmlúv, sa vykonávajú za podmienok a v medziach vymedzených týmito zmluvami.
3) spôsob obmedzenia prostredníctvom Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 52 ods.3 charty): spôsob sa dotýka práv, ktoré sú zakotvené súčasne v charte a v Európskom dohovore. Ustanovenie článku 52 ods.3 charty stanovuje pravidlo, ktoré má zabrániť kolízii uvedených normatívnych dokumentov. V rozsahu, v akom charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv. Vzťah oboch systémov ochrany základných práv je konštruovaný na báze komplementarity.
Článok 52 ods.4 charty odkazuje na ústavné tradície spoločné členským štátom únie. Vo svojom obsahu formuluje známe myšlienky, ktoré majú pôvod v judikatúre Európskeho súdneho dvora, ale aj v texte Zmluvy o Európskej únii. Stanoví, že rozsahu, v akom charta uznáva základné práva vyplývajúce z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, sa tieto práva musia vykladať v súlade s týmito tradíciami. Odkaz na spoločné tradície bráni uplatňovaniu špecifických ústavných tradícií niektorého členského štátu a de facto v prípade sporu predpokladá stanovenie kompromisu smerujúceho k maximalizácii benefitov Európskej únie.
Charta v článku 52 ods.4 zavádza odlišnú právnu úpravu pre aplikačný režim práv a režim zásad. Ustanovenia charty, ktoré obsahujú zásady, môžu byť vykonávané legislatívnymi a exekutívnymi aktmi prijatými inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Európskej únie, a aktmi členských štátov, ak tieto vykonávajú právo Európskej únie, pri výkone svojich príslušných právomocí. Možno sa ich dovolávať pred súdom len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti týchto aktov. Tento prístup znižuje stupeň vymáhateľnosti. Zásady upravené chartou vyžadujú pre svoje praktické uplatnenie bližšiu úpravu prostredníctvom aktov Európskeho parlamentu a Rady (akty legislatívy) v súčinnosti s unijnou exekutívou a parlamentmi a vládami členských štátov. Presné určenie povahy jednotlivých ustanovení charty v tom smere, že ide o právo, alebo zásadu, pričom je to významné z pohľadu vymáhateľnosti, možno označiť za novátorský prístup v agende ochrany ľudských práv. Je však potrebné poznamenať, že takýto prístup vyvolal aj rad kritických ohlasov, ktoré poukazovali na znižovanie právnej istoty spojenej s možnosťou účelovej interpretácie. Vo vzťahu k právam, ktoré charta zaručuje platí, že nie každé právo je možné automaticky považovať za subjektívne priamo aplikovateľné právo.
Charta explicitne v článku 52 ods.6 ustanovuje povinnosť prihliadať pri aplikácii jej jednotlivých ustanovení k vnútroštátnym predpisom a zvyklostiam. Možno dovodiť, že daná povinnosť platí pri tých ustanoveniach, ktoré odkazujú na použitie vnútroštátnych predpisov a zvyklostí. Predmetná povinnosť je v charte vyjadrená slovami: „Vnútroštátne právne predpisy a prax sa musia zohľadniť v plnej miere tak, ako je to vymedzené v tejto charte.“
Extenzívny výklad charty je limitovaný článkom 52 ods.7 charty. Článok obsahuje záväzné pravidlo podľa ktorého, súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade charty. Vysvetlivky k charte základných práv v slovenskom znení sú publikované v Úradnom vestníku Európskej únie pod č. 2007/C 303/02. Vysvetlivky boli pôvodne pripravené pod vedením predsedníctva konventu, ktorý vypracoval návrh charty. Boli aktualizované pod vedením predsedníctva Európskeho konventu so zreteľom na úpravy, ktoré urobil tento konvent k textu charty (najmä k článkom 51 a 52), a vývoj práva únie. Hoci tieto vysvetlivky nie sú ako také právne záväzné, predstavujú cenný nástroj výkladu, ktorý je určený na objasnenie ustanovení charty.
Charta stanovuje pravidlo podľa ktorého sa žiadne jej ustanovenie nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané v rámci príslušného rozsahu ich pôsobnosti, právom únie, medzinárodným právom a medzinárodnými zmluvami, ktorých zmluvnou stranou je únia alebo všetky členské štáty, a najmä Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ústavami členských štátov. Pravidlo je obsahom článku 53 a považuje sa za tzv. „konzervačnú“ klauzulu (stand still clause), ktorej úlohou je zachovať úroveň ochrany v exitujúcom vnútroštátnom, medzinárodnom a unijnom štandarde. Osobitne je k vôli svojmu významu vyzdvihnutý Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Účelom charty je posilniť úroveň ochrany základných práv a slobôd. Je preto dôležité explicitne stanoviť jej pozíciu v súčasnom Univerzálnom systéme ochrany a osobitne v Európskom regionálnom systéme ochrany, aby sa predišlo vytváraniu duálneho systému, ktorý by mohol mať na úroveň ochrany základných práv a slobôd neželaný reverzný dopad.
Charta základných práv Európskej únie tvorí systém ochrany základných práv a slobôd na úrovni Európskej únie. Do okamihu právnej záväznosti charty zostávala platná utvorená súdna doktrína. Európsky súdny dvor pri interpretácii a aplikácii komunitárneho práva, konkrétne čl.220 Zmluvy o Európskom spoločenstve a čl.136 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, uznal imanentné základné práva Európskeho spoločenstva, pričom v zmysle výkladu tieto práva zaväzujú spoločenstvo, ako aj jeho orgány. Nedostatky sú však v parcialite normatívnych zdrojov. Európsky súdny dvor rieši dané nedostatky stále tesnejším prepájaní európskeho práva s právom národným. Predpokladom interakcie v oblasti ochrany základných práv je dogmatická konštrukcia vzťahu medzi komunitárnym právom a národným právom členských štátov. Konštrukcia, ktorá vychádza z uznanej absolútnej prednosti komunitárneho práva pred každým národným právom. Princíp prednosti komunitárneho práva je základným princípom, ktorý určuje význam komunitárneho práva pre národné právne poriadky. Zároveň rozhodujúcim spôsobom určuje vzájomné vzťahy medzi právnymi poriadkami. Princíp prednosti tak vytvára základnú normu, ktorá zabezpečuje účinnosť a efektívnosť komunitárneho práva. Obsah princípu prednosti bol v značnej miere definovaný rozsudkom Európskeho súdneho dvora v prípade Costa versus ENEL, ktorý znamenal prijatie interpretácie určujúcej prednosť prameňov komunitárneho práva pred prameňmi práva národného. Súd vo svojej judikatúre uviedol.: “Znenie a duch zmluvy majú za následok, že je pre štáty nemožné, aby namietali proti nejakému právnemu poriadku, ktorý akceptovali na základe princípu vzájomnosti, a to dodatočne určitým právnym opatrením…Znamenalo by to totižto nebezpečenstvo pre uskutočňovanie cieľov zmluvy, tak ako sú uvedené v čl.5 odst.2, a malo by to následky diskriminačného charakteru v rozpore so zákazom uvedeným v čl.7 (teraz čl. 12 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), pokiaľ by komunitárne právo podľa dodatočného vnútroštátneho zákonodarstva mohlo mať od jedného štátu k druhému rôznu platnosť“. Z rozsudkov a následnej konštantnej judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva úplná prednosť komunitárneho práva pred právom písaným i nepísaným, pred abstraktnými právnymi predpismi, pred individuálnymi opatreniami, napr. správnymi aktmi a dokonca aj pred ústavným právom.
Prednosť samostatného komunitárneho právneho poriadku je zdôvodnená princípom zaistenia funkčnosti spoločenstva. Možno povedať, že princíp prednosti je uznávaný všetkými členskými štátmi únie. Určité výhrady uplatňuje len Nemecko, ktoré prostredníctvom Spolkového ústavného súdu prezentovalo názor, podľa ktorého cit.: “komunitárne právo nie je súčasťou národného právneho poriadku a ani medzinárodného práva, nie je ani samostatným právny poriadkom, ktorý vyplýva z autonómneho prameňa práva“. Spolkový ústavný súd tak chápe interakciu komunitárneho práva s právom národným ako otvorenie sa nemeckého právneho poriadku komunitárnemu právu. Otvorenie sa nemeckého právneho poriadku je limitované tam, kde výkon výsostných práv medzinárodnými organizáciami, ako sú Európske spoločenstvá, porušuje základné mechanizmy – konštitutívne štruktúry – základného zákona, ktoré zahŕňajú úpravu základných práv, princípov právneho štátu, sociálneho štátu a princípu subsidiarity. Prednosť komunitárneho práva zodpovedá aplikačnej prednosti. V prípade kolízie národnej právnej normy a normy komunitárneho práva nebude národná právna norma aplikovaná, avšak nedôjde k jej zrušeniu, alebo k strate jej platnosti. Aplikovaná bude naďalej v prípadoch, ktoré nemajú žiadny vzťah k európskemu právu. S princípom prednosti sa úzko spájajú otázky platnosti, priameho účinku komunitárneho práva a najmä viazanosti Európskeho spoločenstva základnými právami a slobodami. Vo vzťahu k exekutíve znamená princíp prednosti povinnosť vyradiť z používania národné právo, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, prípadne ho interpretovať tak, aby bola zaručená konformita s komunitárnym právom. To platí taktiež pre platné správne akty, ktoré boli vydané ešte pred pristúpením členského štátu.
Aplikačná prednosť komunitárneho práva spôsobuje, že komunitárne akty, ktoré zasahujú do právneho statusu príslušníkov Európskeho spoločenstva, inak povedané do základných práv a slobôd občanov Európskej únie, nie je možné preskúmavať na základe národných základných práv a slobôd. Je nutné, aby existoval systém ochrany základných práv a slobôd na úrovni Európskeho spoločenstva, či v rámci jednotného inštitucionálneho a materiálneho práva (článok 3 Zmluvy o Európskej únii) na úrovni Európskej únie. Aby tento systém bol regulovaný európskym právom a došlo tak k vykrytiu chýbajúcich aspektov, ktoré sú obsahom princípu právneho štátu.
V súčasnosti predstavujú pramene základných práv a slobôd Európskej únie len obmedzený formálny zdroj, ktorý je dopĺňaný pomocou značne širokej interpretácie v rámci konaní pred Európskym súdnym dvorom. Komunitárne zmluvy neobsahujú žiadne presne formulované záruky základných práv a slobôd. Východiská však možno vidieť v zákaze diskriminácie a jeho rôznych modifikáciách, v ochrane vlastníctva (čl.30 a 295 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ďalej len ZES), v ochrane obchodného a služobného tajomstva (čl.287 ZES, čl.194 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, ďalej len Euratom), v združovacom práve (čl.140 ZES), v ochrane dát (čl.286 ZES), v petičnom práve (čl.21 a 194 ZES).
Reakciou na vyššie opísaný deficit v oblasti úpravy základných práv a slobôd je prijatie Charty základných práv Európskej únie a riešenie jej právnej záväznosti v Lisabonskej zmluve. Charta transponuje ľudskoprávny obsah ústavných tradícií členských štátov a dosiahnuje tak formálne potvrdenie všeobecných zásad komunitárneho práva. Jej význam je zhrnutý v poznaní, že ide o jediný formálne zostavený katalóg základných práv a slobôd v Európskej únii, ktorý je schopným aplikácie pro futuro.
