Čl. 21 Charty garantuje zákaz diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím.
„1. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.
Článok 21 odsek 1 charty vychádza z článku 13 Zmluvy o Európskom spoločenstve, ktorý je v súčasnosti nahradený článkom 19 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ďalej z článku 14 Európskeho dohovoru, ako aj z článku 11 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, pokiaľ ide o genetické dedičstvo.
V rozsahu, ktorý zodpovedá článku 14 Európskeho dohovoru, sa v súlade s ním uplatňuje. Medzi odsekom 1 a článkom 19 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý má odlišný rozsah pôsobnosti a účel, neexistuje rozpor alebo nesúlad. Článkom 19 sa prenáša na Európsku úniu právomoc prijímať legislatívne akty, vrátane harmonizácie zákonov a iných právnych predpisov členských štátov, a bojovať proti určitým formám diskriminácie, ktoré sú taxatívne vymenované v tomto článku. Tieto právne predpisy sa môžu vzťahovať na činnosť orgánov členského štátu (ako aj vzťahy medzi jednotlivcami) v akejkoľvek oblasti v rámci obmedzení právomoci Európskej únie. Naproti tomu, článkom 21 ods. 1 charty sa neprenáša žiadna právomoc prijímať antidiskriminačné zákony v týchto oblastiach činnosti členského štátu alebo jednotlivcov, ani neustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie v týchto oblastiach. V skutočnosti sa týka len diskriminácie, ktorej sa môžu dopustiť samotné inštitúcie a orgány Únie pri výkone právomoci, ktoré sú im zverené zmluvami, a členské štáty výlučne pri vykonávaní práva Únie. Odsek 1 preto nemení rozsah právomocí prenesených článkom 19 ani výklad tohto článku.
Článok 21 odsek 1 charty zodpovedá článku 18 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a musí sa uplatňovať v súlade s týmto článkom.
Je nutné zvažovať, či sa ľudské práva uplatňujú u všetkých obyvateľov krajiny rovnako, alebo sú presadzované len u vybraných skupín obyvateľstva. Miera integrácie menšín a ich spolužitie s majoritnou spoločnosťou je podmienkou úspešného fungovania členského štátu v Európskej únii. Integrujúce sa krajiny, ktoré nemajú doriešené postavenie svojich menšín budú mať ohraničené šance uspieť vo zväzku európskych štátov. Produktívna integrácia prostredníctvom politickej účasti, vzdelania a zamestnanosti je predpokladom nekonfliktného spolunažívania. Zložitým multispektrálnym problémom, ktorého riešenie je aj v iných európskych štátoch predmetom pretrvávajúcich diskusií, je hľadanie modelu spolužitia časti rómskej menšiny s majoritou, ako aj voľba integračných postupov a krokov. Rómovia v zjednocujúcej sa Európe čelia podobným výzvam ako ostatné etnické skupiny. Sú však považovaní za celoeurópsky špecifickú neteritoriálnu menšinu. Chudoba, závislosť na sociálnom systéme spolu s historickým dedičstvom z minulosti vyústili do dnešnej sociálnej exklúzie s prvkami diskriminácie. Kým podstata problematiky Rómov má spoločensko-ekonomický charakter a viaže sa na chudobu, prístup k možnostiam ich ľudského aj ekonomického rozvoja predpokladá plnú realizáciu ľudských práv. Skúsenosti ukazujú, že násilné asimilačné tlaky, neberúce do úvahy špecifiká problematiky, hoci akokoľvek dobre myslené, neprinášajú želané výsledky. Skutočnú integráciu a inklúziu rómskeho etnika, a tým pozdvihnutie jeho životnej úrovne, môžeme dosiahnuť na báze najširšieho konsenzu na jednej strane, a politickej vôle na strane druhej. Postupné, dobre načasované a komplexne spracované prístupy, ktoré vyrovnávajú nerovnaké šance a v praxi realizujú rovnosť príležitostí, predstavujú východiská pre dlhodobé celospoločenské riešenie. Je zrejmé, že podmienkou úspešnej integrácie je existencia politickej vízie cieľového stavu, ktorá by bola celospoločensky akceptovaná, a bola by výsledkom dohody medzi menšinou a majoritou. Navrhované riešenia musia byť politicky konsenzuálne, avšak nesmú sa stať prostriedkom politického boja. Aby bol proces vytvárania riešení úspešný, musí byť otvorený pre verejnú a odbornú diskusiu.
Článok 26 Charty garantuje práva osôb so zdravotným postihnutím na nezávislosť, sociálnu integráciu, pracovnú integráciu a účasť na spoločenskom živote.
1. „Únia uznáva a rešpektuje právo osôb so zdravotným postihnutím využívať opatrenia, ktoré sú určené na zabezpečenie ich nezávislosti, sociálnej integrácie a integrácie v zamestnaní a účasti na spoločenskom živote.“
Ako ukázali výsledky Európskeho sociálneho prieskumu z r.2002 v Európskej únii priemerne 22% populácie staršej ako 15 rokov má obmedzenia aktivít spôsobené chorobou alebo zdravotným postihnutím. U populácie staršej ako 65 rokov je to až 50%. S predlžovaním ľudského veku sa bude zvyšovať význam pozitívneho vývoja politiky v prospech slobodného prístupu týchto osôb k spoločenským možnostiam (vzdelávanie, zdravotná starostlivosť, bývanie a doprava) ako aj k príslušným službám. Na uvedené ciele reaguje aj charta stanovením garancií potrebných pre lepšiu koordináciu sociálnej politiky na úrovni Európskej únie.
Zásada obsiahnutá v článku 26 charty je založená na článku 15 Európskej sociálnej charty a vychádza tiež z bodu 26 Charty základných sociálnych práv pracovníkov Európskeho spoločenstva.
