Aktuálny politický status charty vychádza zo širších súvislostí a aspektov charakteristických pre Lisabonskú zmluvu, ktorá oživila myšlienku uvedenia samostatného katalógu základných práv a slobôd do právneho poriadku únie. Lisabonská zmluva sa pri bližšom pohľade vymyká z obvyklého rámca hospodárskych a politických medzinárodných zmlúv, obsahujúcich najmä opis práv, inštitúcií, štruktúr a vzájomných vzťahov. V texte Lisabonskej zmluvy nájdeme totižto zakomponovaný aj axiologický rámec. Zmluva pojednáva o myšlienkach a hodnotách, zakotvuje základné idey a princípy európskej spoločnosti. Z tohto pohľadu jej nemožno uprieť určitý ústavnoprávny charakter. Potvrdzuje to aj fakt, že text zmluvy vychádza z politicky neúspešnej Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu. Mnohí euroskeptici tvrdia, že Lisabonská zmluva je tou istou Ústavnou zmluvou, len došlo k vynechaniu určitých pojmov a prečíslovaniu článkov.
Pokiaľ zmluva zakotvuje spoločné ideály, princípy a hodnoty spoločnosti, ktoré jej členom umožňujú podieľať sa na správe vecí verejných, musí jej obsah zodpovedať spoločnej predstave tých, ktorí sú v jej pôsobnosti. Len tak bude napĺňať všeobecné očakávanie dokumentu dávajúceho politický a právny výraz rámcu a identite spoločnosti. Tým sa taktiež posilní legitimita politickej moci a potvrdí jej viazanosť právom. Pokiaľ sa však pozrieme na systém právnych aktov únie, ktorý je Lisabonskou zmluvou zavedený, musíme pripustiť, že najmä s ohľadom na jeho „prehľadnosť“ sa celkový konštitučný potenciál znižuje. Je však pravdou, že oproti platnému primárnemu právu ide o krok vpred. Hľadanie politického konsenzu a obavy o osud zmluvy spôsobili pozmeňovanie zaužívaných právnych pojmov kontinentálnej Európy. Je chybou, ak pre uspokojenie občanov národných štátov, požadujúcich reštrikcie v distribúcii suverenity, nazývame zákon nariadením. Zrozumiteľný text zmluvy má pre identifikáciu občanov s politickou Európou zásadný význam. Pre splnenie úloh, ktoré vzišli z procesu sebareflexie Európskej únie, by zmluva mala byť charakterizovaná značným stupňom jednoznačnosti a prehľadnosti. To sa nie dosť dobre podarilo. Vzhľadom k pomerne zložitej štruktúre a chýbajúcemu konsolidovanému zneniu sa asi občania Európskej únie budú s týmto dokumentom len veľmi ťažko identifikovať. Nepodarilo sa totižto vypracovať stručný a prehľadný zmluvný dokument a snaha o zachovanie „formy štandardnej, tzv. doplnkovej zmluvy“ celkový dojem len skomplikovala. Pochopiť práva a povinnosti, ako aj ciele a medze Európskej únie možno len po prečítaní všetkých 313 článkov a ich následnom zasadení do textov existujúcich zmlúv. K tomu pristupuje prekrývanie katalógu základných práv zakotvených v Charte základných práv Európskej únie s ustanoveniami zmluvy o základných právach, občianstva Európskej únie a demokratického života. Výsledkom je nielen obmedzená prehľadnosť textu, ale naviac aj líšiace sa formulácie, čo môže viesť k problémom pri interpretácii a to tak v legislatíve, ako aj v súdnej praxi.
Lisabonskú zmluvu nemožno považovať za dokonalý reformný text, ktorý by v jednoduchej, stručnej a abstraktnej forme zakotvil základy Európskej únie. Nedostatkom nie je len málo prehľadná štruktúra, ale aj nízka čitateľnosť. K nedostatkom prispievajú a niektoré ďalšie problematické momenty. Minimálne zníženie počtu europoslancov v Európskom parlamente vo vzťahu k vybraným členským krajinám. To všetko môže do budúcna sťažovať nie len „občiansku blízkosť“ Európskej únie, ale i celkovú zrozumiteľnosť zjednotenej Európy. Žiaduci pocit spoločnej európskej identity sa tak vytráca. Za veľký nedostatok možno označiť tiež skutočnosť, že základné určenie úloh národných parlamentov a základné princípy používania primeranosti a subsidiarity, ktoré majú vplyv nie len na zákonodarstvo Európskej únie, ale sú aj stredobodom pozornosti občana, sú nevhodne umiestnené do protokolov mimo vlastný text zmluvy, čo opäť vytvára podmienky pre možnosť pripájania ďalších obdobných ustanovení (ich následnú relativizáciu) a vznik neprehľadného systému zmluvných dojednaní. To isté platí pre významný dokument ochrany právneho statusu občana – Chartu základných práv Európskej únie.
Nebolo by však správne tvrdiť, že Lisabonská zmluva neprináša žiadne pozitíva do ďalšieho života Európskej únie. Vo vzťahu k vykrývaniu demokratického deficitu a najmä vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd je potrebné vyzdvihnúť nové možnosti, ktoré sa občanovi Európskej únie ponúkajú. Po prvýkrát bude môcť milión občanov z rôznych členských štátov priamo žiadať Komisiu, aby predložila návrh v záujme občanov v oblastiach, ktoré spadajú do právomoci Európskej únie. Lisabonská zmluva zavádza právo iniciatívy európskych občanov. Podľa nových ustanovení o participatívnej demokracii môže milión občanov z významného počtu členských štátov iniciatívne vyzvať Komisiu, aby predložila vhodné návrhy vo veciach, o ktorých sa občania domnievajú, že na účely uplatňovania Lisabonskej zmluvy je potrebný právny akt Európskej únie. Podrobnosti o tomto postupe budú stanovené v právnych predpisoch. V zmysle doterajších úvah je nesporné pozitívum, že Lisabonská zmluva obsahuje odvolávku na Chartu základných práv Európskej únie ako na skutočný súbor práv, ktoré by mali všetci občania Európskej únie požívať. Inštitúcie Európskej únie musia dodržiavať práva uvedené v charte. Rovnako to platí aj pre členské štáty, keď do vnútroštátneho práva implementujú právne predpisy Európskej únie. Súdny dvor bude nútený zabezpečovať riadne uplatňovanie charty. Lisabonská zmluva kreuje stabilnejší inštitucionálny systém, ktorý bude znamenať rýchlejšie a transparentnejšie prijímanie rozhodnutí s lepšou demokratickou kontrolou a s posilnením dodržiavania zásady, že rozhodnutia majú byť prijímané na zodpovedajúcej úrovni. Zvýši sa laická zrozumiteľnosť rozhodovacích procedúr na úrovni Európskej únie a občania búdu vedieť čo je možné od orgánov, inštitúcií a agentúr únie požadovať. Revidovanie doterajšieho stavu na úrovni jednotlivých spoločných politík prinesie zvýšenú ochranu životného prostredia ako reakciu na
výzvy súvisiace s klimatickými zmenami a energetickou bezpečnosťou. Primárne právo sa obohatí o úpravu energetickej politiky. Urobí sa významný krok k zabezpečeniu riadneho fungovania energetických trhov, najmä dodávok energií. Racionalizuje sa energetická účinnosti a úspora energie, ako aj vývoj nových obnoviteľných zdrojov energie.
