E-learning / Zdravotné postihnutie / Ochrana zdravotne postihnutých osôb – Charta Európskej Únie

Formovanie a vznik Charty – historické okienko


Myšlienka vytvorenia uceleného katalógu základných práv sformovaného v jednom samostatnom dokumente vznikala na podklade vývojových tendencií komunitárneho a unijného práva v niekoľkých posledných časových dekádach. Význam, ktorí kládli popredný predstavitelia členských štátov, vzniku konšitutívneho dokumentu obsahujúceho fundamentálne zásady kvality právneho statusu občanov Európskej únie narastal s prehlbujúcim sa demokratickým deficitom. Približovanie sa Európskej únie – v závislosti od obdobia možno hovoriť skôr o európskych spoločenstvách – občanom prostredníctvom zavádzania ústavnoprávnych prvkov garancií a ochrany základných práv a slobôd možno rozčleniť do troch etáp.

Prvá etapa bola charakteristická deklaratórnou povahou zmluvnej ochrany základných práv. Komunitárne zmluvy nevytvárali jednotlivé základné práva, alebo slobody, ale poväčšine formou slávnostných vyhlásení uznávali nosné hodnoty a princípy európskeho konštitucionalizmu. Dôvod možno vidieť v účele, ktorý viedol k vzniku európskych spoločenstiev. Máme na mysli Európske spoločenstvo uhlia a ocele, Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu, ktoré vznikli v pädesiatych rokoch dvadsiateho storočia a ktoré neskôr tvorili základ pre vznik Európskej únie. Účelom týchto spoločenstiev bolo predovšetkým vytvorenie spoločného trhu, spoločnej hospodárskej a obchodnej oblasti, ako aj spoločný výkon hospodárskych a obchodných aktivít. Problematika úpravy základných práv bola z pohľadu stanoveného účelu aktuálna len vtedy, ak sa  týkala úloh z neho vyplývajúcich.

Rímske zmluvy z roku 1957 neobsahovali žiadnu explicitnú úpravu základných práv a slobôd. Napriek tomu sa môžeme v preambule pôvodného textu Zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve stretnúť so zárukami slobody a rovnosti. Členské štáty sa zhodli na potrebe zachovať a posilniť mier a slobodu, zlepšiť životné a pracovné podmienky a odstrániť diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti medzi ich občanmi [napr. čl.7 ZEHS – V rámci pôsobnosti tejto zmluvy a bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná]. Ďalej možno z textu zmluvy vyselektovať slobodu pohybu a právo usadiť sa [čl.48 až 58 ZEHS], rovnosť mužov a žien, teda zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia [čl.119 ZEHS] a rovnosť zaobchádzania pre pracovníkov pohybujúcich sa v rámci priestoru členských štátov spoločenstva. Rovnosť pohlaví možno považovať za základné ľudské právo acquis communautaire a to aj z toho dôvodu, že ide o deriváciu všeobecného princípu rovnosti, ktorý bol od začiatku európskej integrácie hlavný princípom ovládajúcim systém zmluvného práva. Zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia je ďalej parciálne rozpracovaný vo viacerých kľúčových prameňoch komunitárneho práva [napr. Smernica Rady č.75/117/EEC zo dňa 9. 2. 1976 o zladení zákonov členských štátov týkajúcich sa uplatnenia zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy, Smernica Rady č.76/207/EEC zo dňa 9. 2. 1976 o realizácii zásady rovného zaobchádzania s muži a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, vrátane služobného postupu v zamestnaní, prístup k odbornej príprave a pokiaľ ide o pracovné podmienky, služobné povýšenie a pracovné podmienky, Smernica Rady č. 86/613/EEC zo dňa 11.12.1986 o uskutočňovaní zásady rovnakého zaobchádzania s muži a ženami v samostatne zárobkovej  činnosti, vrátane poľnohospodárstva, a  o ochrane samostatne zárobkovo činných žien v tehotenstve a materstve, Smernica Rady č. 92/85/EEC zo dňa 19. 10. 1992 o zavedení opatrení k zlepšeniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a  pracovníčok krátko po pôrode alebo kojacich dieťa, Smernica Rady č. 96/34/EC zo dňa 30. 6. 1996 týkajúca sa Rámcovej zmluvy o rodičovskom voľne uzatvorenej organizáciami UNICE, CEEP a ETUC]. Rímske zmluvy je nutné napriek prevažujúcemu deklaratórnemu prístupu k ochrane základných práv považovať za ústavnoprávny základ, tak ako to vyjadril Európsky súdny dvor  v rozsudku vo veci Parti écologiste „Les Verts“ v. Európsky parlament keď uviedol cit.: „Je úplne logické, že právny poriadok Spoločenstiev by mal byť zárukou zodpovedajúcej ochrany základných práv, ktoré sú jadrom európskej demokratickej spoločnosti“ [Rozsudok č.294/83 zo dňa 23.04.1986].

Základné práva obsahuje taktiež Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, aj keď jej hlavným obsahom sú pravidlá smerujúce k vytvoreniu spoločného trhu pozostávajúceho zo základných elementov komunitárnych politík. Príkladom môže byť ochrana vlastníctva [čl.30 a 295 ZES], sloboda združovania [čl.140 ZES], ochrana obchodného a služobného tajomstva [čl.287 ZES], ochrana dát [čl.286 ZES], alebo petičné právo [čl.21 a 194 ZES]. Druhá etapa predstavuje pozitívny posun v oblasti garancií základných práv a slobôd jednotlivcov. Popredný predstavitelia členských štátov začínajú zreteľne pociťovať problémy spojené s veľmi obmedzenou úpravou ľudských práv na úrovni európskych spoločenstiev. Do popredia sa dostáva potreba Európskeho súdneho dvora disponovať rozhodovacou právomocou vo vzťahu k základným právam a slobodám. Táto potreba zosilnela po rozhodnutiach vo veciach č.6/64 Flaminio Costa v. E.N.E.L. z 15.07.1964 a č.106/77 Administrazione delle finanze dello Stato v. S.p.A. Simmenthal z 09.03.1978, ktoré sa týkali priameho účinku a prednosti primárneho komunitárneho práva. S princípom prednosti sa úzko spájajú otázky platnosti, priameho účinku komunitárneho práva a najmä viazanosti Európskeho spoločenstva základnými právami a slobodami. Vo vzťahu k exekutíve znamená princíp prednosti povinnosť vyradiť z používania národné právo, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, prípadne ho interpretovať tak, aby bola zaručená konformita s komunitárnym právom. To platí taktiež pre platné správne akty, ktoré boli vydané ešte pred pristúpením členského štátu [rozhodnutie ESD vec č.C-224/97 – Ciola-, s.2517, marg.č.32]. Aplikačná prednosť komunitárneho práva spôsobuje, že komunitárne akty, ktoré zasahujú do právneho statusu príslušníkov Európskeho spoločenstva, inak povedané do základných práv a slobôd občanov Európskej únie, nie je možné preskúmavať na základe národných základných práv a slobôd [rozhodnutie ESD vec č.11/70, Internationale Handelsgesellschaft, s.1125, marg.č.3]. Je nutné, aby existoval systém ochrany základných práv a slobôd na úrovni Európskeho spoločenstva, či v rámci jednotného inštitucionálneho a materiálneho práva [článok 3 Zmluvy o Európskej únii] na úrovni Európskej únie. Aby tento systém bol regulovaný európskym právom a došlo tak k vykrytiu chýbajúcich aspektov, ktoré sú obsahom princípu právneho štátu. Reakciou na deficit ochrany základných práv a slobôd na úrovni európskych spoločenstiev boli viaceré politické iniciatívy, ktoré bolo možné rozčleniť do dvoch skupín podľa toho, či v rámci riešenia problému presadzovali pristúpenie európskych spoločenstiev k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, alebo požadovali prijatie vlastnej listiny základných práv. Európsky parlament prijal v priebehu rokov 1973 až 1989 viacero rezolúcií týkajúcich sa ochrany základných práv občanov členských štátov [napr. rezolúcia zo dňa 04.04.1973 č. OJ C 26, rezolúcia zo dňa 16.11.1977 č. OJ C 299]. K podpore činnosti Európskeho parlamentu sa prihlásila aj Európska rada, keď v roku 1978 prijala v Kodani deklaráciu o demokracii v ktorej požadovala zaistiť rešpektovanie hodnôt právneho, politického a morálneho poriadku a zabezpečiť princípy zastupiteľskej demokracie, právneho štátu, sociálnej spravodlivosti a rešpektovania ľudských práv. V roku 1979 Európsky parlament vyzval európske spoločenstvá k pristúpeniu k spomínanému dokumentu Rady Európy – Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na menšiu podporu a akceptáciu zo strany dotknutých subjektov pokračovala iniciatíva Európskeho parlamentu v roku 1983 a 1984 vydaním rezolúcií, ktoré vyzdvihovali potrebu involvovania základných práv do ústavného rámca európskych spoločenstiev. Zreteľne sa začala profilovať požiadavka premyslenej zmeny zakladajúcich zmlúv. Reakciou bolo prijatie Jednotného európskeho aktu v roku 1986. Za hlavnú príčinu jeho prijatia však nemožno považovať snahu o začlenenie základných práv a slobôd do právneho poriadku európskych spoločenstiev. Priamym dôvodom bola nevyhnutná reforma inštitucionálneho rámca a zahraničnopolitickej spolupráce v nadväznosti na dokončenie spoločného trhu. Napriek tomu členské štáty vyjadrili v Jednotnom európskom akte odhodlanie spoločne pracovať na podporu demokracie na základe základných práv priznaných v ústavách a v zákonoch členských štátov, v dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v Európskej sociálnej charte, najmä slobody, rovnosti a sociálnej spravodlivosti. V roku 1989 navrhol Európsky parlament prijať Listinu základných práv ako súčasť budúcej ústavy Európskej únie. Európske spoločenstvo však ešte nebolo pripravené na tak radikálnu zmenu a rozhodlo sa preto ísť cestou postupných úprav primárneho komunitárneho práva. V druhej etape dochádza k vzniku nových základných práv, ktoré sa stávajú súčasťou acquis communautaire. Neformujú sa komplexné katalógy práv, ktoré by bolo možné klasifikovať podľa zavedených kritérií, ale zaručujú sa základné práva pre Európanov prostredníctvom občianstva Európskej únie. Z tohto pohľadu je veľmi významným dokumentom Zmluva o Európskej únii, ktorá bola prijatá v Maastrichte v roku 1991. V oblasti zaručenia a ochrany základných práv je podstatným ustanovenie článku 6 ods.2 [predtým čl. F ods.2] tejto zmluvy stanovujúce, že vznikajúca Európska únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov, ako základných princípov práva spoločenstva. Významný pokrok pre európsku integráciu priniesla zmluva hlavne v oblasti menovej únie, v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, v oblasti justície a vnútorných záležitostí a občianstva Európskej únie. Zavedením občianstva došlo k čiastočnému vykrytiu občiansko-demokratického deficitu Európskeho spoločenstva. Je síce pravdou, že už pred uzatvorením Maastrichtskej zmluvy existovali v Európe snahy o zavedenie inštitútu občianstva, napr. dva pokusy Európskeho parlamentu navrhnúť text písanej ústavy (Spinelliho správa z roku 1984 a Hermanova správa z roku 1994), ktorý upravoval i otázky právneho statusu obyvateľov členských štátov Spoločenstva, avšak ku kreácii občianstva Európskej únie ako základného subjektívneho verejného práva došlo práve až uzatvorením Maastrichtskej zmluvy. V druhej hlave uvedenej zmluvy v ustanoveniach, ktorými sa dopĺňa  Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva na účel založenia Európskeho spoločenstva sa v zmysle písm. c) doplnila do zmluvy druhá časť nazvaná „Občianstvo únie“, ktorá obsahovala šesť článkov. Prvý z článkov, označený  číslom osem, upravuje právnu definíciu občianstva založeného na derivačnom princípe keď uvádza cit.: “Týmto sa ustanovuje občianstvo únie. Občanom únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu.“. Na základe použitého derivačného princípu je potrebné považovať občianstvo únie za právny vzťah odvodený od právneho vzťahu občana a jeho národného štátu, t.j. štátu ktorého je štátnym občanom. Spresňujúca definícia občianstva únie bola predmetom úpravy Amsterdamskej zmluvy z roku 1997. Amsterdamská zmluva zmenila Zmluvu o Európskej únii a Zmluvu o založení Európskych spoločenstiev, ako aj niektoré súvisiace akty.  Zmeny, ako už bolo naznačené, sa dotkli i inštitútu občianstva. Zmluva zmenila formálne rozčlenenie textu. Čo sa týka definovania samotného právneho vzťahu obyvateľov národných štátov k únii došlo k spresneniu, keď bola doplnená klauzula, v zmysle ktorej občianstvo únie nenahrádza, ale dopĺňa štátnu príslušnosť jednotlivca.

Ďalší posun v začleňovaní základných práv do právneho rámca Európskej únie nastal prijatím už spomínanej Amsterdamskej zmluvy. Zmluva zmenila doterajšie znenie Zmluvy o Európskej únii a v novom článku 6 ods.2 stanovila, že Európska únia je založená na zásadách slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd, a právneho štátu, ktoré sú spoločné členským štátom. Na ochranu týchto zásad došlo k posilneniu právomocí Rady, ktorá podľa nového článku 7 a článku 309 ods. 2 mohla od platnosti zmluvy na návrh jednej tretiny členských štátov  alebo Komisie a na základe súhlasu Európskeho parlamentu  jednomyseľne rozhodnúť, že zo strany členského štátu  došlo k závažnému a pretrvávajúcemu porušeniu špecifikovaných zásad.  Po takomto rozhodnutí mohla Rada kvalifikovanou väčšinou rozhodnúť o uplatnení sankcií voči porušovateľovi spočívajúcich v pozastavení určitých práv vyplývajúcich mu z uplatňovania Zmluvy o Európskej únii vrátane hlasovacích práv zástupcov vlády tohto štátu v Rade. V tretej etape dochádza na pôde Európskej únie k vytvoreniu samostatného katalógu základných práv, formálne zostavenej listiny, ktorá zakotvuje ľudské a občianske práva, politické práva, práva hospodárske, sociálne a kultúrne a tzv. moderné práva, ku ktorým možno priradiť napríklad práva environmentálne. O spracovaní tejto listiny, neskôr pomenovanej Charta základných práv Európskej únie, bolo rozhodnuté na zasadnutí Európskej rady, ktoré sa konalo v júny 1999 v Kolíne nad Rýnom. Spôsob, akým má byť listina spracovaná bol určený na následnom zasadnutí Európskej rady v Tampere. Európsky lídri zdôvodnili potrebu spracovania listiny politickými, ale aj právnymi argumentmi. Medzi politické dôvody zaradili snahu o vyššiu integráciu Európy prostredníctvom vnútorného trhu, spoločného rozpočtu a meny. Právne dôvody vyplynuli čiastočne z politických dôvodov, keď politici poukazovali na skutočnosť, že integrácia Európy je možná len vtedy, ak členské štáty budú rešpektovať spoločné hodnoty, ktorých obsahové vyjadrenie malo byť zachytené v pripravovanej listine. Inou líniou právnej obhajoby existencie listiny boli poukazy na prijatý článok 6 Zmluvy o Európskej únii, ktorý – ako sme vyššie uviedli – vo všeobecnom a abstraktom vyjadrení definoval Európsku úniu ako priestor slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd, a princípov právneho štátu. Priestor v ktorom sa proti všetkým, ktorí nebudú rešpektovať fundamentálne zásady ľudskoprávnej dimenzie spolunažívania, uplatnia sankcie upravené článkom 7 Zmluvy o Európskej únii. Pre potreby praktickej aplikácie základných práv pri činnosti orgánov, inštitúcií, agentúr a iných subjektov Európskej únie bolo nevyhnutné bližšie určiť obsah jednotlivých zásad zakotvených v zakladajúcich zmluvách. Cieľom bolo zostaviť zoznam konkrétnych práv vychádzajúcich z uznaných zásad spoločných pre všetky členské štáty. V zásade bolo možné zvoliť dva prístupy, ktoré sa vyprofilovali v postupnom vývoji regionálneho systému ochrany základných práv Európskej únie. Prvou alternatívou bolo pristúpenie Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Druhá alternatíva spočívala vo vypracovaní osobitného dokumentu. Európska rada na zasadnutí v Kolíne nad Rýnom podporila druhú alternatívu a to z dôvodu, že pristúpenie k dohovoru by mohlo priniesť mnoho problémov pre orgány Európskej únie a najmä pre Európsky súdny dvor. Ten by bol pri svojej judiciálnej činnosti  vystavený konfrontácii s Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý je originálnym súdnym orgánom ochrany základných práv priznaných dohovorom. Vznikali by tak len veľmi ťažko riešiteľné tázky o vzájomnom postavení oboch súdov, otázky spojené s potrebou ustanovenia samostatného sudcu Európskej únie na Európskom súde pre ľudské práva.

Charta základných práv Európskej únie bola zostavená pracovnou skupinou ustanovenou ad hoc Európskou radou na zasadnutí v Kolíne nad Rýnom. Pracovná skupina bola 01.02.2000 pomenovaná „Convention“ teda Konvent. Pre lepšiu orientáciu je dobré na tomto mieste spomenúť, že obsah charty bol neskôr modifikovaný inou pracovnou skupinou, ktorá  mala taktiež názov Konvent. V texte preto budeme kvôli lepšej prehľadnosti ďalej používať názvy prvý Konvent a druhý Konvent. Prvý Konvent bol sformovaný tak, aby došlo k proporcionálnemu zastúpeniu  všetkých významných orgánov Európskej únie. Celkovo mal 62 členov. Tvorilo ho 15 zástupcov Európskej rady [zástupcovia národnej exekutívy], európsky komisár pre spravodlivosť a vnútorné záležitosti M. Antonio Vitorina [zástupca komisie], 16 členov Európskeho parlamentu [zástupcovia európskej legislatívy] a 30 poslancov národných parlamentov [zástupcovia národnej legislatívy]. Práce na texte charty prebiehali formou diskusií a pozmeňujúcich návrhov a bolo ich možné prirovnať k parlamentnej rozprave. Výsledky diskusie nepodliehali hlasovaniu, ale boli predmetom viacstranných dohovorov, ktoré sa stali určujúce pre konečné rozhodnutie predsedníctva prvého Konventu. V čele predsedníctva stál bývalý nemecký prezident Roman Herzog. Prvý Konvent pracoval v pravidelných časových intervaloch a jeho zasadnutia boli verejné. Prvoradý záujme na uplatňovaní širokého názorového spektra pri príprave konkrétneho znenia jednotlivých častí charty sa prejavil interaktívnou spoluprácou s verejnosťou, ktorá mala k dispozícii výsledky práce prvého Konventu na špeciálnej – pre tento účel zriadenej – internetovej stránke. Charta základných práv Európskej únie bola slávnostne vyhlásená formou nezáväznej politickej deklarácie v dňoch 7. až 9. decembra 2000 počas konania Medzivládnej konferencie v Nice.

V roku decembri 2001 na samite Európskej únie v Laekenu došlo k prijatiu tzv. Laekenskej deklarácie, ktorá proklamovala nutnosť ďalšieho pokroku v rozvoji demokratických a občianskych rozmerov Európskej únie. Znamenalo to taktiež, že bude potrebné rozhodnúť o právnej povahe charty. Riešením otázky právnej záväznosti charty, ale aj inými súvisiacimi otázkami bol poverený druhý Konvent. Organizačne i svojím zložením bol inšpirovaným predchádzajúcim prvým Konventom a to najmä z dôvodu pozitívnych skúseností s jeho prácou. Skladal sa z  15 zástupcov Európskej rady, 13 zástup hláv štátov a vlád kandidátskych krajín, 30 poslancov národných parlamentov členských štátov, 26 poslancov národných parlamentov kandidátskych krajín, 16 členov Európskeho parlamentu a 2 zástupcov Európskej komisie. V rámci mandátu konventu bola zostavená samostatná pracovná skupina, ktorá opäť pracovala pod vedením komisára  M. Antonio Vitorina. Jej úlohou bolo rozhodnúť o otázkach týkajúcich sa začlenenia charty do zakladajúcich zmlúv a o prípadnom pristúpení Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poznatky a návrhy pracovnej skupiny boli spracované v záverečnej správe určenej konventu [CONV 354/02 z 22.10.2002]. K podstatným návrhom patrilo odporučenie týkajúce sa priamo budúcej  právnej záväznosti charty. Odporučenie pozostávalo z troch alternatív. Prvou alternatívou bolo začlenenie textu charty do pripravovanej Zmluvy o ústave pre Európu. Druhá alternatíva počítala s tým, že v texte Zmluvy o ústave pre Európu bude uvedený odkaz na chartu a tá bude pripojená k zmluve formou protokolu. Posledná alternatíva – ako sa oveľa neskôr v súvislosti s Lisabonskou zmluvou ukázalo asi politicky najprijateľnejšia – uvažovala o použití nepriameho odkazu v texte Zmluvy o ústave pre Európu tak, aby sa charta stala právne záväznou bez toho, že by zároveň mala „ústavnú“ povahu. V čase rokovania pracovnej skupiny podporoval tretiu alternatívu len jeden jej člen. Druhá otázka týkajúca sa pristúpenia Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bola zodpovedaná kladne a pracovná skupina podporila realizáciu prístupového procesu. Právny charakter nadobudlo jej odporúčanie zakotvením článku I-7 do Zmluvy o ústave pre Európu. Podľa tohto článku Európska únia nadobúda právnu subjektivitu, čo jej umožní uzatvárať medzinárodné zmluvy ako subjekt medzinárodného práva verejného [V oblasti medzinárodných vzťahov by mohla únia uzatvárať vo svojom mene zmluvy zaväzujúce taktiež členské štáty v oblastiach zverených únii. Európska únia by tak ale na medzinárodnom poly vystupovala iba ako parciálny subjekt medzinárodného práva, pretože by nemala znaky suverénneho štátu]. Spomeňme ešte významné politické a právne dôvody, ktoré viedli pracovnú skupinu k formulácii uvedených odporúčaní. Pristúpenie Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by viedlo k zreteľnej identifikácii Európskej únie s väčšou Európou a taktiež by vyvolalo efekt harmonizácie judikatúry Európskeho súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva. Právna záväznosť charty by znamenala posilnenie významu vlastných hodnôt Európskej únie a súčasne by došlo k posilneniu postavenia občanov Európskej únie vo vzťahu k Európskej únii samotnej v oblasti základných práv  doposiaľ garantovaných výhradne členskými štátmi. Samotný obsah jednotlivých práv zaručených Chartou základných práv Európskej únie nebol prácou druhého Konventu významne zmenený. Možno povedať, že po rozsahovej stránke nedošlo k žiadnym úpravám. Boli vykonané len malé korekcie textu.

Pre budúcnosť Európskej únie a všetkých jej občanov mala byť kľúčovým dokumentom práve Zmluva o Ústave pre Európu. Myšlienka ústavnej zmluvy vznikala postupne v 90-tych rokoch. Jej text bol prakticky výsledkom niekoľkoročných rokovaní členských štátov Európskej únie. Ide o výsledok od prijatia Laekenskej deklarácie v roku 2001, v ktorej štáty definovali potrebu efektívnej, transparentnej a demokratickej únie, cez zasadanie Konventu o budúcnosti Európy v rokoch 2002 a 2003 až po medzivládnu konferenciu ukončenú v roku 2004. Na jej konečnom znení sa lídri európskej dvadsaťpäťky dohodli 18. júna 2004 v Bruseli, počas írskeho predsedníctva v Európskej únii. K slávnostnému podpisu textu prvej európskej ústavy došlo 29. októbra 2004. Európska ústava mala na jednej strane sprehľadniť existujúce vzťahy v rámci Európskej únie a na strane druhej mala transformovať Európsku úniu na nový subjekt. Dokument Zmluvy o Ústave pre Európu sa skladal zo štyroch častí. Prvá stanovovala uznávané hodnoty a ciele, ako aj inštitucionálno-vzťahový rámec Európskej únie. Obsahovala ustanovenia o základných právach, občianstve, demokratickom živote a financovaní únie. Upravovala tiež podmienky prijatia štátu do Európskej únie a prvýkrát aj dobrovoľného vystúpenia z nej. Druhou časťou bola Charta základných práv Európskej únie obsahujúca text dohodnutý v roku 2000 v Nice s niekoľkými vyššie uvedenými zmenami. Tretia časť zmluvy podrobne upravovala politiky a fungovanie Európskej únie. Zahŕňala ustanovenia tvoriace právny základ pre jednotlivé kompetencie únie, podrobné ustanovenia o fungovaní inštitúcií a orgánov. Štvrtá časť pozostávala zo všeobecných a záverečných ustanovení. Okrem iného tiež upravovala spôsob prechodu z dovtedajšej zmluvnej základne Európskej únie na ústavnú zmluvu, jej ratifikáciu a spôsob zmeny textu. K ústave patrili tiež dve prílohy a 36 protokolov.

Zmluva o ústave pre Európu inkorporovala Chartu základných práv Európskej únie do svojho textu  ako druhú časť, pričom tak vznikla možnosť, aby charta nadobudla  postavenie  jediného právne záväzného uceleného katalógu základných práv a slobôd. Inkorporáciou sa ustanovenia charty stali východiskovým zdrojom pre ochranu základných práv a slobôd v Európskej únii. Významnou bola aj skutočnosť, že pre zmeny a doplnenia charty by sa v budúcnosti musel uplatňovať mechanizmus zmien a doplnení primárneho práva únie.

Ratifikačný proces ústavnej zmluvy začal po jej podpise v druhej polovici roku 2004. Ukončilo ho šestnásť členských štátov únie. V Nemeckej spolkovej republike a v Slovenskej republike nebol ratifikačný proces formálne ukončený [v Slovenskej republike sa k otázke ratifikácie zmluvy mal vyjadriť ústavný súd]. V Dánsku a Švédsku bola ratifikácia parlamentom odložená na neurčito. Vo Francúzsku a Holandsku bola ústavná zmluva v referende odmietnutá. Česká republika, Írsko, Poľsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska odložili ratifikáciu formou konzultatívneho referenda  vzhľadom na vzniknutú situáciu na neurčito. Po neúspešných referendách vo Francúzsku a Holandsku sa predstavitelia členských štátov na zasadnutí Európskej rady v Bruseli 16. – 17. júna 2005 dohodli na pokračovaní ratifikačného procesu. Zároveň bol členským štátom poskytnutý čas na reflexiu. Pokrok v ratifikácii mal byť vyhodnotený na summite v júni 2006. Európsky lídri sa na zasadnutí Európskej rady 15. – 16. júna 2006  dohodli na tzv. súbežnom prístupe: na jednej strane sa mali v čo najväčšej miere využiť možnosti, ktoré ponúkajú platné zmluvy, s cieľom priniesť občanom hmatateľné výsledky a realizovať konkrétne projekty, ktoré budú reagovať na potreby a obavy obyvateľov; na druhej strane Európska rada vyjadrila podporu pokračovaniu ratifikačného procesu a záväzok ďalej hľadať odpovede na otázky inštitucionálnej reformy Európskej únie. Vyhodnotením procesu sebareflexie bolo poverené Nemecké predsedníctvo, ktoré predložilo na  rokovaní Európskej rady 21. – 22. júna 2007 správu o výsledku rozsiahlych konzultácií s členskými štátmi o inštitucionálnej reforme Európskej únie. Správa poskytla jednoznačné odpovede na otázky ďalšieho vývoja ústavnej zmluvy. Závery obsiahnuté v správe spolu s informáciami nazhromaždenými počas nemeckého predsedníctva umožnili Európskej rade dohodnúť sa na zvolaní medzivládnej konferencie, ktorej cieľ mal spočívať vo vypracovaní tzv. Reformnej zmluvy. Zodpovednosť za vedenie medzivládnej konferencie bola v plnej miere prenesená na hlavy štátov a predsedov vlád, ktorým pomáhali členovia Rady pre všeobecné záležitosti a vonkajšie vzťahy. Na konferencii sa zúčastnil taktiež zástupca Komisie. Do práce konferencie bol  úzko zapojený Európsky parlament prostredníctvom troch zástupcov. Administratívnu podporu konferencii poskytol Generálny sekretariát Rady. Medzivládna konferencia pracovala v súlade s podrobným mandátom dohodnutým Európskou radou. Reformná zmluva mala zmeniť a doplniť Zmluvu o Európskej únii a Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva. Od medzivládnej konferencie sa žiadalo, aby vypracovala takú zmluvu, ktorá by zmenila a doplnila existujúce zmluvy s cieľom posilniť efektívnosť a demokratickú legitimitu rozšírenej Európskej únie, ako aj súlad jej vonkajších činností. Opustil sa ústavný koncept, ktorý pozostával zo zrušenia všetkých existujúcich zmlúv a ich nahradenia jediným textom nazvaným „Ústava“. Reformná zmluva mala včleniť do existujúcich zmlúv, ktoré naďalej zostávajú v platnosti, inovácie vyplývajúce z medzivládnej konferencie konanej v roku 2004.

Európska rada prijala 19. októbra 2007 na svojom neformálnom zasadnutí v Lisabone konečné znenie textu Reformnej zmluvy z ktorej sa tak stala Lisabonská zmluva. Lisabonská zmluva bola podpísaná hlavami štátov a vlád 27 členských štátov 13. decembra 2007. Jej celý názov znie Zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Kým ústavná zmluva mala za cieľ zlúčiť Zmluvu o Európskej únii a Zmluvu o založení Európskych spoločenstiev do jedného dokumentu, Lisabonská zmluva tieto zmluvy iba mení a dopĺňa. Lisabonská zmluva stanovuje, že Európska únia sa stáva právnym nástupcom Európskeho spoločenstva. Preto došlo k premenovaniu Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na Zmluvu o fungovaní Európskej únie. V oblasti garancií základných práv došlo ku kvalitatívnemu posunu, keď do preambuly Zmluvy o Európskej únii bol vložený druhý odsek deklarujúci skutočnosť, že Európska únia vychádza z kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, z ktorého sa vyvinuli univerzálne hodnoty nezrušiteľných a neodňateľných práv ľudskej bytosti, slobody, demokracie, rovnosti a právneho štátu. Lisabonská zmluva má nasledovnú štruktúru: preambula, časť, ktorá mení a dopĺňa Zmluvu o EÚ, časť, ktorá mení Zmluvu o založení ES, záverečné ustanovenia, protokoly majúce rovnakú právnu silu ako zmluva a deklarácie. Na rozdiel od návrhu Zmluvy o ústave pre Európu nebola do textu Lisabonskej zmluvy zakomponovaná Charta základných práv Európskej únie. Neznamená to však, že by koncepcia ochrany základných práv v Európskej únii prostredníctvom samostatného formálneho dokumentu bola opustená. Naopak , Lisabonská zmluva zaviedla riešenie, ktoré bolo navrhované už v čase zasadania druhého Konventu, vtedy ale nenašlo dostatočnú podporu. Uplatnenie charty je zabezpečené prostredníctvom zmeneného článku 6 Zmluvy o Európskej únii podľa ktorého cit.: „Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000 upravenej 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy.“. Lisabonská zmluva okrem toho, že zachováva súčasné práva, zavádza aj nové. Zaručuje najmä slobody a zásady ustanovené v charte a jej ustanoveniam udeľuje právnu záväznosť.

Charta základných práv Európskej únie bola pri príležitosti potvrdenia jej právne záväzného statusu opätovne slávnostne vyhlásená Európskym parlamentom 12. decembra 2007. Pri slávnostnom vyhlasovaní charty predseda Európskeho parlamentu Hans-Gert PŐTTERING uviedol cit.: „Tento významný dokument vyhlasujeme 50 rokov po tom, čo zakladajúci otcovia Únie vyzdvihli Európu z ruín vojny . Pre Európanov je to šťastný deň“. Charta základných práv podľa jeho slov dokazuje, že Európania sa poučili z histórie a že chcú zdieľať spoločné hodnoty založené na slobode a rešpektovaní ľudských práv. Uviedol tiež, že vyhlásenie charty dáva Európskemu parlamentu „príležitosť a zároveň záväzok ozrejmiť takmer 500 miliónom európskych občanov, ako aj ďalším generáciám, skutočný význam zjednocovania Európy“.  Predseda Európskej komisie José Manuel Barroso pri príležitosti vyhlásenia charty uviedol, že je pre neho cťou zúčastniť sa tejto významnej udalosti. Vyhlásenie Charty, ktorá spája v jednom texte všetky občianske, sociálne, ekonomické a ďalšie základné práva, označil za veľký úspech Európy, ktorú dlhé roky rozdeľovali totalitné režimy. Vo svojom vystúpení vyzdvihol význam charty keď uviedol cit.: „Európa je teraz lepšie vybavená na to, aby mohla bojovať za slobodu, mier a demokraciu”. Pre úplnosť je potrebné dodať, že pri vyhlasovaní charty sa prejavili aj hlasy minority odporcov – euroskeptických poslancov – ktorí žiadali, aby o prijatí a právnej záväznosti charty bolo rozhodované referendom.

Svoj súhlas s Chartou základných práv Európskej únie vyjadril Európsky parlament už 29. Novembra 2007, keď bola veľkou väčšinou hlasov schválená správa vyjadrujúcu podporu tomuto dôležitému dokumentu. Významný charakter právneho statusu Charty základných práv Európskej únie bol však definitívne potvrdený i ratifikačným procesom Lisabonskej zmluvy, ktorá nadobudla platnosť 1. Decembra 2009, a teda samotná Charta základných práv Európskej Únie sa stala právne záväznou a predstavuje v súčasnosti primárne právne predpisy EÚ a ako taká slúži ako kritérium na posudzovanie platnosti sekundárnych právnych predpisov EÚ a vnútroštátnych opatrení.